Ako si hľadať prácu a neprehlupiť, alebo výberové konanie po slovensky.

Autor: pavol lemko | 30.3.2017 o 12:28 | (upravené 31.3.2017 o 8:57) Karma článku: 10,47 | Prečítané:  4314x

Ani si predstaviť neviete, ako veľmi by som chcel počuť aspoň jeden názor personalistov...)))  Veď je to predovšetkým O nich.

V poslednej dobe som mal možnosť zúčastniť sa na niekoľkých desiatkach ( ak nie priam stovkách) výberových konaní.  Nie je  podstatné prečo, ani ako, skôr by som sa dnes chcel venovať práve takému fenoménu ( a nemyslím, že zveličujem), ako je sám proces výberu. Viete, bol som pripravený na všeličo, veď personalisti a vedúci pracovníci sú tiež len ľudia so svojím charakterom, ktorý sa síce odrazí v priamej miere aj na vybraných kandidátoch ( potom sa ale nedivte, aké kolektívy sa niekde vytvárajú),  a verte, stretol som situácie, pri ktorých mi moje chápanie nestačilo. Zostával som s otvorenými ústami, ak napríklad    vedúci pracovník nevie, kde sa bezpečnosť pri práci tvorí, kde sa riadi a kde sa vykonáva....  Alebo riaditeľ, ktorý priamo pri výberovom konaní vyberie telefón a začne telefonovať. Dôraz je pritom na slove začne, lebo zavolal si on a nie jemu - čo by sa.dalo pochopiť. Nehovoriac už o tom, že medzi príjmom kandidátov bola vždy dosť dlhá prestávka a išlo o pozíciu  skôr kľúčového charakteru. Ak ho teda kandidát nezaujal, pokojne mohol výber ukončiť. Ale ako.som povedal, nie tomu by som sa chcel dnes venovať. 

Zaujala ma totiž jedna vec -  chybička, ktorú ale ako zaužívanù rutinu urobil každý jeden personalista.

Viete, donedávna som v podstate personalistov ľutoval, že aj keď sú  súčasťou top menežmentu, prehrabávať sa v toľkých papieroch, smerniciach a zákonoch musí byť naozaj stresujúce. Určite, to chápu aj riaditelia, a preto asi zostávajú personalisti v  akomsi závetrí pozornosti. Asi to ale spôsobilo, že menovaní pomaly ale isto spadajú do akejsi rutiny. Najlepším dôkazom  toho je napríklad to, že mnohí z nich si ani nevšimli, že zákon 428 nahradil zákon 122 ktorý je mimochodom V účinnosti už skoro štyri roky.  Najlepšie si to môžete všimnúť na rôznych veboch ponuky práce.

Ale  najviac ma šokovalo,  akým  spôsobom a zadosťučinením zadávajú zvyčajne poslednú otázku: "... A aká je vaša predstava o mzde?  " A nikto z nich si neuvedomil absurditu tejto otázky.  Aké dôvody sú  na strane personalistu? ( oni to samozrejme budú prezentovať ako požiadavku podniku...)  Predovšetkým sa vraj sleduje, či je tento daný kandidát viac motivovaný peniazmi alebo samotným záujmom o ponúkaný druh práce.  Ale to je naozaj asi tak všetko...)))

Pozrime sa však na daný problém nestranne. 

Predovšetkým je každému jasné, že  dnešná doba konzumnej spoločnosti  jednoducho núti personalistov šetriť ( toto som dokonca stretol hlavne V menších firmách, kde doslova riaditeľ prikázal vybrať kandidáta nie podľa  profesionality, ale podľa mzdových nárokov.) A na druhej strane kandidáta, ktorý chce samozrejme čo najviac. Ako však rozmotať tento gordický uzol?  Určite nie otázkou, "koľko chcete",  lebo  kandidát nemôže mať ani tušenie, aký  je na danú pozíciu pripravený rozpočet.

Druhou vecou je, že práca sa obyčajne skladá z dvoch zložiek,  a to vykonostná,  ktorú ešte kandidát, ktorý vie na čo kandiduje, ešte ako tak ohodnotiť môže. Ale je tu aj zložka takzvanej miery zodpovednosti. A tú, nech by sa snažil kandidát akokoľvek oceniť - jednoducho nemôže, pretože nevie, za čo všetko bude zodpovedať a čo mu ešte hodia na plecia. A všetci vieme, pani personalisti, že "vyratanie na prstoch" nestačí a mnohokrát sa aj líši od skutočnosti. Pravdu povediac, v  takomto prípade  mi uvedená otázka pripomína  hádanku:  "... uhadni číslo na aké myslím. A ak uhádneš, si náš..." Mimochodom,  právnici by tento spôsob označili ako " dostať klienta do právnej nevýhody..."  Totiž ak poviete málo, ako kandidát budete sami proti sebe ( veď nikto sa nenechá najať na zodpovednosť zadarmo - toto je trend dnešnej doby) A ak poviete veľa, znova ste v nevýhode, lebo prestávate  byť zaujímavým kandidátom. Mne zas tento spôsob výberu pripomína jeden vtip ešte z čias komunizmu, keď na pohovore spovedali absolventa vysokej pastierskej, kde sa učili tri hlavné predmety - hore grúňom, dolu grúňom a ruština. ( V dnešnej dobe asi angličtina...))))  Spýtali sa ho teda či vie rusky... Žiaľ zabudli sa ho spýtať, či vie aj pásť...)))

A konečne tretí aspekt,  povedal by som asi ten najdôležitejší. Je to už spomínaný zákon 122/2013 O ochrane osobných údajov. Ten jednoznačne hovorí o niekoľkých aspektoch, ktorých sa pohovor nemôže týkať. A to predovšetkým na

vaše osobné názory ( mimo odborných)  - A vaša predstava - to je druh názoru,

 na vaše vierovyznania,  a tiež

vaše politické názory a  príslušnosti. A keďže mzdová politika je tiež politika ( páni teoretici, dúfam, že nebudete tvrdiť, že mzda a mzdová politika sú dve rozdielne veci, lebo prapodstatou celej mzdovej politiky je ako na začiatku tak na jej konci vždy mzda) nie je možné túto otázku stavať ani takto a vlastne ani inak nejakým preformulovaním.

Niekomu sa teraz môže zdať, že sme došli do slepej uličky. Ako teda môžme dôjsť k  dohode o  mzde, ak o nej nemôžeme hovoriť?  Aby som teda nebol len holoslovným kritikom,  musím povedať, že východisko naozaj je.  Nie je totiž pravdou, že o mzde sa hovoriť nemôže. Práve naopak. Koncept však nemôže vychádzať z otázky ale z ponuky.  Veď každá ponuka ma v sebe stálu kolónku  a  do nej máte možnosť uviesť mimo  rozpätia!!!  ponukanej mzdy aj slovo dohodou,  ak by ste sa teda teda chceli vyhnúť davaniu informácií konkurentom.  A v takomto prípade aj slovo dohoda  nadobudne svoj pôvodný význam. Veď ak sa pozrieme na doterajší zmysel - vždy to skončilo na dohode asi tým spôsobom, že sa kandidát zapáčil ( a to v priamom význame slova, tomu subjektivnemu pocitu personalistov sa jednoducho vyhnúť nedá) a vtesnal sa so svojou požiadavkou do rozpočtu bol vybraný.  Priznajme si - teda v mojej praxi sa zatiaľ nestalo, aby bolo niekomu ponúknuté niečo  nad rámec rozpočtu. Vždy to bolo spôsobom  ber alebo nechaj tak. A toto teda naozaj nie je o slove dohoda.

Takže, vážení kandidáti, nedajte sa. Bojujte za svoje práva a dosahujte  svoje. Stačí sa len trošku viac zaujímať o svoje práva a povinnosti. A ako vidíte aj zákon je na vašej strane.

A vy pani/ dámy personalisti,  sa teraz nemusíte cítiť veľmi hlúpo. ( aj keď ja by som sa na vašom mieste asi tak cítil). Radšej prispôsobte svoju prácu právu ale predovšetkým - prestaňte pozerať na svojich kandidátov ako na všeobecný plebiscit. Stačí, ak uvidíte oproti sebe živého človeka so svojimi právami. Veď nikdy neviete, kedy sa môžete aj vy ocitnúť na tom istom mieste ako oni.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

KOMENTÁRE

Čechov teraz čaká obdobie ich mečiarizmu

České voľby popierajú tézu, že za nástup populistov môžu štandardné strany.

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana.


Už ste čítali?